T. Halíkovi byla 13. března 2014 udělena Templetonova cena.

Text

NÁDEJ NA POROZUMENIE NIE JE STRATENÁ (únor 2005)

Dosiaľ ste napísali štyri knihy a každú ste žánrovo poňali vždy inak. Túto skúsenosť reflektujete i vo svojej poslednej knihe Vzývaný i nevzývaný, kde okrem iného píšete: „Čitatelia niekoľkých autorových predchádzajúcich knih si zvykli, že autor ,klame formou´. Kniha Pýtal som sa ciest má tvar autobiografického rozhovoru - životopisné rozprávanie je však len vonkajšou formou, do ktorej autor vkladá svoje filozofické myšlienky, spirituálne skúsenosti a pokus o reflexiu doby, v ktorej sa príbeh odohráva“ Naozaj si myslíte, že literárny žáner je tak ľahko poddajný. Nie je to práve literárny žáner, ktorý nás „núti“ písať istým spôsobom, dovoľuje nám niečo napísať a zas niečo nie, ba „vedie“ naše myslenie istou nevyspytateľnou cestou? Jistěže žánr není pouhý instrument, nýbrž spíše „médium“, „klima“, v němž se některé myšlenky dobře rozvíjejí a jiné spíše dusí. Mne zejména ve dvou knížkách, „Ptal jsem se cest“ a „Co je bez chvění, není pevné“, inspiroval svatý Augustin svými Vyznáními – tam objevil žánr, kombinující autobiografické vyprávění s filozoficko- teologickýmiúvahami. Vždy totiž, když jsem naslouchal nějakému mysliteli, ptal jsem se v duchu, z čeho se rodila jeho filozofie – vznikala v tichu studovny v rozhovoru s díly klasiků, anebo nějak obráží životní cestu autora? Byly jeho názory někdy vystaveny pochybnostem, prožil něco, co jej donutilo je revidovat? A když jsem věděl něco o autorově životě, četl jsem jeho texty s větším porozuměním. Ostatně i při svých univerzitních přednáškách z dějin filozofie vždy začínám tím, že vylíčím dobový kontext autorova života, pak jeho životopis jako kontext jeho myšlenek a pak teprve přistoupím k výkladu jeho díla. Na druhé straně púha memoárová literatúra, ktorú sa hemžia knižný trh, ktorá len opisuje životopisné udalosti, bez toho aby ponúkla určitý plod toho životného príbehu, bývá banální. To ma viedlo k tomu použiť ako žáner autobiografický rozhovor, ktorý mi bol vydavateľstvom ponúknutý. Ja som na to pristúpil a neskôr mi dal partner rozhovoru možnosť a pomerne široký priestor, abych som pôvodný text – záznam našich dialogů - podstatne rozšíril, upravil a štruktúroval podľa svojich predstáv. Nebol som len „spovedaným“ v rozhovore, ale dal som knihe výslednou literární podobu. Chápal jsem tu knihu nielen ako dialóg medzi Jandourkem a mnou, ale tiež medzi sebou a čitateľom. Čitateľ je vtiahnutý do procesu dialógu. Domnievam sa, že zvlášť pokiaľ ide o náboženstvo, je potrebné volit formu dialógu. Pripomínam Voegelinův výrok, ktorý ma veľmi zaujal: problém súčasného kresťanstva nie je v tom, že by nevedelo tie správne odpovede, ale že zabudlo na otázky, na ktoré tie odpovede sú. Vždy sa snažím pýtať sa po otázkach, ktoré sú živé vo vedomí našej doby a na ty sa snažím odpovedať.

Otázkou som skôr sledoval to, či ste ten ktorý žáner pokladali len za médium, alebo ste mali i problematickú skúsenosť ako ho zvládnuť? Z toho, ako som menil formy mojich kníh, je vidieť, že ma baví při psaní experimentovať. Literatúra mám veľmi rád, veď som vyrastal v literárnom prostredí. Otec bol editor diel bratov Čapkov, ako chlapec som sa prirodzene pokúšal o nejaké literárne pokusy, písaním som strávil pomerne veľkú časť svojo detstva a puberty. Pri knihe Pýtal som sa ciest som sa akoby vrátil znova k písaniu. Práca na tejto knihe mne velmi těšila a prekvapil ma veľký ohlas, ktorý táto kniha zaznamenala. V priebehu krátkeho obdobia sa rozobralo přes třicet tisíc exemplárov a podobně u následujících knih. Reakcie čitateľov mi ukázala, že som tou první knihou vydal určité svedectvom nejenom o svém životním příběhu, ale i o dobe, v ktorej sme žili. Veľmi som si vážil toho, keď mi povedali členovia jednej rodiny, že nad tou knihou sa zmierili dve generácie; že si mladí ľudia uvedomili, že v čom ich rodičia vyrastali a začali im lépe rozumieť. Tak som si aj ja uvedomil, že stojí to za to pokračovať.

Knihe Pýtal som sa ciest dominuje ústredná metafora cesty. Americkí kognitívni lingvisti, George Lakoff a Mark Johnson v knihe Metafory, ktorými žijeme, prišli s teóriou, že jazyk používam v bežnej praxi metaforicky a odvíja sa od veľkého množstva ústredných metafor, ktoré si jazyková a kultúrna prax prisvojuje. Jedným z takýchto prototypových metafor je i cesta a to zvlášť v našej západnej kresťanskej kultúre (napr. „Život je cesta“), inak je ponímaná zase na východe. Túto metaforu cesty ste vztiahli v knihe na svoju osobu. Ako by sa pozmenil jej význam, ak by sme ju dali to kontextu, vašimi slovami, „doby, v ktorej žijeme“ aj mimo našej západnej kultúry? V knihe ide vlastne o dve takéto metafory. Jedna metafora, ktorú používam od začiatku rozhovoru, je symbol mostu - zvolil jsem si jej jako symbol pro svoje poslanie, „spojovanie rôznych svetov“. Cesta je ovšem výmluvná metafora, ktorá má určitý transkulturálny význam. V rôznych duchovných kultúrach a náboženstvách sa objavuje motív cesty ako symbol dozrievania, pohybu, jímž se človek púšťa už dosiahnutého, otvára se neznámé budúcnosťi; na ceste sa človek mení a dozrieva. V Bibli se říká o „otci víry“ Abrahamovi: „Poslechl a vydal se na cestu, ačkoliv nevěděl, kam jde“.

Potom vyšla kniha Čo je bez chvenia, nie je pevné. A tu si dovolím istú analógiu. Pravda, niekomu sa môže zdať dosť odvážna. Americký filozof Richard Rorty vo svojej eseji Pragmatizmus bez metódy ukazuje ako a prečo potreboval v istom období svojho myslenia pojem Boha i tak veľký liberál akým bol Dewey. V tejto eseji ho dáva do súvislosti s iným kresťanskýcm filozofom Paulom Tillichom. Po prečítaní vašej knihy som si uvedomil rovnako istú nie nezanedbateľnú súvislosť medzi vašimi myšlienkami (ako predstaviteľa kresťanského humanizmu) a tým, čo hovorí Rorty (vašimi slovami ako predstaviteľa post-sekulárneho humanizmu). I napriek veľkým rozdielom, obaja, Rorty i Halík vidia hlbokú diferenciu medzi súkromným a verejným, medzi ironickou sebatvorbou a solidaritou. Píšete: „Roky pociťujem, ako by vo mne žili dvaja ľudia. Jeden je vždy vášnivo ponorený do toho, čo práve konám, druhý to sleduje s nadhľadom a odstupom. Jeden tiahne k životu kontemplatívnemu, duchovnému, filozofickému a náboženskému, druhý k životu aktívnemu, verejnému a politickému“. Tým privátnym priestorom je pre vás viera (neustála reinterpretácia, sebaprepisovanie, ironický odstup), kým tým spoločenským priestorom je náboženstvo (politika a snaha o solidaritu aj s inými náboženstvami). Zatiaľ čo Rorty svoju diferenciu prehlbuje, zdôrazňuje, že tu nie je cesta spojiť sebatvorbu so spravodlivosťou na teoretickej rovine, že sú nesúmerateľné, vy naopak túto cestu vo svojich knihách hľadáte i teoreticky. Zdôraznenie myšlienky hlbokej diferencie medzi vierou a náboženstvom ako inštitúciou, považujem za nesmierne dôležitú, pretože bola „verbalizovaná“. Mnohí, ktorí sa v cirkvi necítili „ako doma“, zrazu počuli niekoho, kto to hovorí „nahlas“; že neustále pochybnosti (pozri titul knihy) o viere a napätí medzi vierou a naboženstvom sú úplne v poriadku. „Pochybnosti“ ste tak povýšili na výsadu veriaceho kresťana katolíka a tým ste vlastne otvorili aj cestu premýšľania o fundamentalizme (dogmatizmus bez pochybností). Dnes je potrebné hľadať nové cesty, jak hovoriť o viere a náboženstve. Chcem využiť tú veľkú výhodu - aspoň ja sám vidím takú výhodu - že môžem byť zároveň insiderom a outsiderom, že môžem byť „účastným pozorovateľom“. Jsem věřící člověk a kněz, mám svůj duchovní domov, ale zároveň mi vědecká práce v oboru religionistiky a sociologie náboženství aj skúsenosť medzináboženských rozhovorov dává možnost reflektovat svou vlastní zkušenost a vnímat křesťanství v širším horizontu. Fakt, že som vyrastal mimo cirkevnú kultúru a inštitucionálneho kresťanstva, že mám veľa priateľov z oblasti nenáboženskej, to všetko mi dáva možnosť vidieť fenomén náboženstva z vnútornej i vonkajšej perspektívy zároveň. Spojiť vnútornú skúsenosť s tou možnosťou určitého nadhľadu, odstupu, širšieho kontext, chápu jako velký dar.Ponúka mi to určitú perspektívu, z ktorej môžem vidieť veci, ktoré nemôže vidieť ten, ktorý sa díva na ne iba z jedného brehu.

Do akej miery sa Vám to darí uplatňovať v praktickom živote? Pozícia, v ktorej sa nachádzate, teda nezávislý intelektuál na jednej strane a kňaz pripútaný i inštitúcii cirkvi na druhej strane, je pomerne dosť ťažká. Mne je to prirodzené, a je to niečo, čo vytvára vnútornú dynamiku môjho života, je to niečo, čo ma nikdy neprestalo vzrušovať. Že to přináší řadu vnějších obtíží, to je pochopitelné a na to jsem si už zvykl.

Nasledujúcou titul Osloviť Zachea je zbierkou kázní. Do myšlienkového stredu knihy ste postavili rozprávanie o Zacheovi. Ježiš prichádza do Jericha, víta ho zástup ľudí, pričom ho chce vidieť aj mýtnik Zachei. Ten pre malú postavu sa vyšplhá na figovník a keď Ježiš prichádza okolo osloví ho, aj napriek veľkej nevôli ostatných a ostáva u Zachea cez noc, ktorý sa touto udalosťou mení. V tomto rozprávaní je silný motív „dať niekomu príležitosť“, „osloviť a nesúdiť hneď“. Iný opakujúci sa motív v tejto knihe je váš dôraz na tom, aby sme vedeli „rozoznať znamenie doby“ - „byť otvorený mnohým interpretáciám“. Sú to dve nedogmatické tézy, ktoré otvárajú cestu k dialógu. Ako vznikala táto vaša dosiaľ najčítanejšia kniha? Pro napísanie tejto knihy jsem měl viacej motívov. Tiež to boli vonkajšie žiadosti - mnoho ľudí ma žiadalo o to, aby som kázne literárne zachytil. Prišiel som na to, že veľa ľudí ich nahráva, prepisuje a kolujú medzi nimi. Nebola to však dobrá cesta, keď sa robí takýto doslovný zápis hovorenej reči. Kázne som tak chcel pretvoriť do literárnej podoby, ano bola to pre mňa i výzva. Kázne vo všeobecnosti boli súčasťou literatúry v dávnych dobách a pokusil jsem se znovu uviesť tento žáner do súčasnej literatúry – aby to nebylo jen jakési „zbožné čítanie“ pro velmi omezený okruh čtenářů. Vedenie vydavateľstva Lidové novíny mi nyní potvrdilo, na základě ich výskumu a reakcií, ktoré dostali od čitateľov, že sa mi podarilo tento žáner učiniť znovu súčasťou beletrie. Súbor týchto kázni nevyšiel v cirkevnom vydavateľstve, ale vo svetskom vydavateľstve a dlhú dobu v Českej republike bol na prvom mieste medzi najčítanejšími knihami – s úsměvem dodávám, že se mi dokonca podarilo obehnúť i Kuchárku Mňam. To se stalo v krajine, ktorá figuruje v rôznych štatistikách ako najateistickejšia krajina na planéte - kniha kázni tu môže patriť medzi bestsellery. Prostredníctvom svojich kníh si „robím poriadky“: v prvej knihe rozhovorov som sa zamyslel nad svojou životnou púťou pri príležitosti päťdesiatky, pri druhej knihe som reflektoval moju skúsenosť s inými rôznymi krajinami a kultúrami a pri tejto knihe som vydával počet so svojej kazateľskej činnosti. Kněžské působení ale není jen kázání, nýbrž i spovednická praxe – kdy je človek je pozvaný k tomu, aby nazeral do intímnych hĺbok stoviek ľudských životov. To je samozrejme obrovská skúsenosť: Dává mi pochopit, že viera je aj niečo iné, ako súbor tvrdení a učení, je to aj dráma, keď sa človek pokúša aplikovať morálne výzvy na konkrétne situácie. Táto skúsenosť spovedná a pastoračná, predtým psychoterapeutická, mi znemožňuje pozerať na vieru doktrinárskym spôsobom. Je to také jeden inšpiračný zdroj mojich kázni. Obraciam sa nimi nielen na pravidelných návštevníkom kostola, ale do našeho akademického kostola prichádza i veľa ľudí „hľadajúcich“. Cítim velkou zodpovednosť také za taký veľký prstenec sympatizantov kresťanstva, ktorý bol veľkou silou českého kresťanstva v dobe komunizmu aj po páde komunizmu - a cítim veľkú ľútosť nad tým, že sa cirkvi ako celku nepodarilo osloviť týchto „Zacheov“. „Zacheus“ je pro mne typ človeka, ktorý sa nechce alebo nemôže plne zaradiť do zástupu veriacich, který potřebuje si udržet určitý nadhľad, odstup. Keď Ježiš oslovil tohto človeka menom, dal mu najevo, že mu rozumie, že ho pozná - a zároveň že chce byť s nimi v blízkosti. Zachea táto Ježišova otvorenosť zmenila. Nezmenila ho tak, že by sa stal rovno Ježišovým učeníkom, ale mení svoj život, napravil to, čo bolo zlé. Vo svojich kázňach sa takto pokúšam osloviť i ľudí,kteří nezdomácněli – a možná nezdomácnějí – v késtelních lavicích.

Domnievam sa, že týchto ľudí je aj „vidieť“ v kostole najsvätejšieho Salvátora, pretože po kázni odchádzajú. Museli ste sa niekedy vysporiadať s tým, že aj mnoho veriacich chodieva do Salvátora na „Halíka“ a nie až tak kvôli Bohu? Myslím tým na ľudí, pre ktorých vedome alebo podvedome, je „hlavný pod programu“ kázeň Tomáša Halíka, zatiaľ čo druhú rituálnu časť omše, obetovanie, podvedome vypúšťajú. No na druhej strane, však musím priznať, že máte veľmi veľa veriacich, ktorí pravidelne prijímajú sväté prijímania. Ako to vidíte vy? V pokoncilnom chápaní liturgie sa zdôrazňuje, že sú tu dva stoly, stôl Slova a stôl Eucharistie. Hlásanie Slova je rovnako dôležitá vec, a rozhodne nie je iba nejaký úvod bohoslužby. Zo svojej vlastnej skúsenosti procesu konverzie si pamatuji, že som bol také nejprve zaujatý osobnosťou určitého kněze - otca Reinsberga - a jeho štýlom kázania. Nejprve som chodieval dlouho na bohosložby iba na tieto kázne. Pamätám si, ako som putoval postupne od miesta blízko pri dverách, bližšie a bližšie až som doputoval k tomu oltáru (smiech). Vlastne až na druhú stranu toho oltára (s úsmevom). Takto možno chápem, že som pre dnešní generaci mladých nastúpil do brázdy, ktorú pro mou generaci vyoral otec Reinsberg. Vieru nemožno predávať mechanicky, je potrebné Písmo a tradici filozoficky interpretovať , je potrebné „stavať most“. Kázania má byť takýmto mostom, medzi mohovrstevným svetom Biblie, a medzi skúsenostným svetom dnešných poslucháčov. Ve svých kázáních tak mohu zúročit nejen plody svého studia a vědecké práce, ale i svou životní zkušenost – to, že som nevyrastal v cirkevnom prostredí, že som mal a mám i svetské povolanie. I tím jsem blízko i svetu mojich poslucháčov, bližšie možno ako tí kňazi, ktorí túto zkušenost se světem za hradbami cirkevného prostředí nepoznajú.

Poznáte aj svoje čitateľské publikum na Slovensku? Viete s akým ohlasom sa stretli vaše knihy v mojej krajine? Do našeho kostela chodí spousta slovenksých studentů, kteří studují v Praze a já čas od času jezdím na Slovensko na různé besedy a přednášky. Mám podobný dojem, jako ze svých početných čtenářů v Polsku – je tu celá generace lidí, kteří prošli tradiční katolickou výchovou a poté určitou krizí, když se setkali se sekulárním prostředím. Je pro ně důležité, aby si uchovali víru a zároveň se neocitli v ghetu, aby komunikovali partnersky se svými kolegy a mohli jim o své víře srozumitelně a věrohodně hovořit. Potřebují víru ne jako část folkloru a nostalgie po rodné vsi a babičce, nýbrž jako něco, co jim dává inspiraci v každodenním životě, co je hlouběji zakotveno a nezhroutí se při konfrontaci s jinými názory a životními styly. Přesně tento typ lidí – a na Slovensku a v Polsku jich je hodně – sahají k mým knížkám. V Polsku jsem byl překvapen tím, že jsem se setkal s řadou nejen teologů a katolických intelektuálů, nýbrž i biskupů a arcibiskupů, kteří nejen dobře znali mé knihy, nýbrž vehementně je doporučovali – téměř jako „povinnou četbu“ svým kněžím a seminaristům. V katowické a lublinske arcidiecézi si dokonce kněží na doporučení svých arcipastýřů dělali výroční exercicie na základě mých knížek a moje texty tam pravidelně vycházejí jako úvodníky hlavních katolických týdeníků. Byl jsem svědkem toho, jak si velká část polské církve včetně řady moudrých biskupů ivědomuje, že společnost a církev prochází radikálními změnami a obstojí jen tehdy, když intelektuálně prohloubí styl svého působení a bude schopna kompetentně komunikovat se současným světem a myšlenkovými proudy.

Posledná kniha Vzývaný i nevzývaný je súbor vašich prednášok, ktoré ste predniesli v rôznych mestách Európy. V tejto knihe vrcholí váš pojem alebo motív a to „prechod od katolicizmu ku katolicite“, teda „prechod od doktrinárskej uzavretosti k pluralitnej otvorenosti ako všeobecnosti“. Ďalší a novo sa vyskytujúci pojem je motív Európu. Pri tejto príležitosti sa vás chcem spýtať na vášho učiteľa profesora Jana Patočku, na ktorého v tomto zmysle svojsky nadväzujete. Nie v čom vás Patočka ovplyvnil, ale pýtam sa skôr na istý spôsob myslenia, kladenia otázok alebo grif, modus operandi, ktorý bol Patočkovi vlastný a ktorý ste možno prijali za svoj. Je tu niečo také? Patočka ma skutočne výrazne ovplyvnil. Bol učiteľ, ktorý prednáša s ohromnou erudicí, ale zároveň pri tom i premýšľa, tvoří takříkajíc před našima očima. Zatiaľ čo vtedy bolo zvykom, že učiteľ reprodukuje cudzie názory a myšlienky, tak tu bolo vidieť, čo to znamená, keď profesor na prednáške premýšľa. Moje prvé stretnutie s Patočkom, ešte predtým ako prišiel sem na fakultu v roku 68, malo spoločné rysy s tou skúsenosťou napr. Václava Havla. Keď som s ním preberal moju skúsenosť v tom istom vekom období, keď Patočka v 50 a 60 rokoch nemohol prednášať verejne, a prednášal na rôznych ľudových školách umienia, tak mi Havel povedal, že bol svedkom toho, že niekto prednáša s obrovským vnútorným zaujatím a nasadením. Ani ja ani Havel sme vtedy samozrejme ako chlapci príliš tomu nerozumeli, čo ten Patočka vlastne hovorí, ale to nebolo vlastne podstatné, pretože sme videli to jeho uchvátenie, že samotný psychologický zážitok nám bol impulzom, aby sme sa začali zaujímať o filozofiu a aby sme ju začali i čítať. Patočka bol veľmi náročný učiteľ, otváral nám nové duchovní světy moderného myslenia. Pamätám si na to, ako Patočka prišiel naspäť na univerzitu v obdobia Pražskej jari, jeho príchod symbolizoval určitú novú dejinnú epochu s tými nádejami, ktoré Pražská jar prinášala. Po jednej prednáške som chodil tak okúzlený po neďalekom parku – měl jsem pocit, že svet fenomenológie, ktorý som predtým poznal len s kníh, se mi náhle otevřel jako nádherná záhrada, dosud uzavřená. Fenomenológie sa stala pre mňa akýmsi kľúčom, ktorý mi nanovo otváral videnie sveta. Pri Patočkovi téma Európy bolo veľmi dôležité, zvlášť v tom poslednom období jeho života, v prednáškach, ktoré vykonával už v súkromí bytov, a ktoré vychádzali v samizdatových publikáciách – zejména v tej poslednej a podľa môjho názoru najzávažnejšej knihy Kacírske eseje o filozofii dejín, hlavne v kapitole „Vojny 20. storočia a svet 20. století ako vojna“. To je text, ku ktorému sa často vraciam a na ktorý tiež nadväzujem. Patočka má iný výklad Európy, pretože on zdôrazňuje platónsky, antický prvok, mne ide viac o kresťanský motív v európskych dejinách.

Poďme sa rozprávať o fundamentalizme. Ale nie o tom islamskom, ale o tom katolíckom. Nemôžem poprieť svoje hlboké sklamanie a rozčarovanie nad súčasným katolíckym fundamentalizmom, ktorý sa udomácnil v mojej krajine, na Slovensku. Šíri ho jedna politicka strana, KDH. No nebolo by to nič strašné, obvykle to býva tak, že strany, ktoré majú v názve „kresťanské“, majú málo čo spoločné s kresťanstvom. Skutočné nebezpečenstvo, pre nezávislé, pluralitné, nedogmatické myslenie a dialóg vidím v dvoch veciach. Po prvé, že v cirkvi na Slovensku nie je žiadna cirkevná autorita, ktorá by sa od týchto politikov dištancovala, autorita akou je napríklad nemecký kardinál Reinzinger, ktorý na jednej strane prehlási, že síce nesúhlasí so zväzkami homosexuálov, ale na druhej strane povie, že pred týmito ľuďmi má hlbokú úctu a rešpekt. Namiesto toho je tu sivý, šedý dav neodlíšiteľných biskupov, bez názoru, ktorý len mlčí, a teda svedčí a odobruje kroky spomínaných politikov. Na druhej strane, istá dosť široká a významná skupina intelektuálov považuje za potrebné „vážne sa zaoberať“, čo nám kresťanskí demokrati hlásajú. Týmto intelektuálom sme nesmierne vďační, pretože otvorene poukazovali na zločiny komunizmu a to v dobe komunistického režimu. Ale ako to už býva, starí manželia sa po čase začnú na seba podobať, rovnako ako starí nepriatelia. Títo intelektuáli, Nietzsche by ich nazval „asketickí kňazi“, sa stali nesmierne netolerantnými, dogmatickými ako ich nepriatelia komunisti: domnievajú sa, že to, čo spomínaní politici KDH hlásajú, „treba brať vážne“, „myšlienkovo rozobrať“, najlepšie „pod lampou“ (známy metafyzický motív svetla), kde sa nám zjaví „PODSTATA“ veci, kde sa oddelí „DOBRO“ od „ZLA“, kde dáme zaznieť konečne i „SPRAVODLIVOSTI“, kde si budeme môcť položiť otázku, či sme „ŠŤASTNÍ“ a kde konečne pomenujeme tie „správne“ HODNOTY. Samozrejme, sú to tie naše hodnoty, HODNOTY ZÁPADU. Alebo rovno: KRESŤANSKÉ HODNOTY. Pán Halík, reflektujete podobne situáciu na Slovensku? Neodvažujem sa povšechně hovoriť o dnešnej intelektuálnej situácii na Slovensku, pretože nemám o nej dostatok informácií. Iste, pre mňa bolo určitým sklamaním, to že někteří ľudia zo slovenského katolíckeho disidentu, s ktorými sme spolupracovali pred novembrom 89, veľmi prepadli nacionálnej ideológii a antieurópskemu, antizápadnému afektu. To bolo pre mňa veľké sklamanie. V dobe môjho pobytu v Ríme ma někteří příslušníci slovenského kléru v exilu skutočne prekvapili pozostatkami toho starého ľudáctva, určitých antisemitských prejavov, antičeského afektu atď. - to ma veľmi zarmucovalo. Na druhej strane by som nerád hádzal všetkých slovenských katolíkov do jedného vreca, na Slovensku mám celý rad priateľov, hlavne mojej a mladšej generácie. V dobe, keď som navštívil študentské pastoračné centrá v Bratislave a v Trnave, mal som pocit, že tam nie je zlá atmosféra a že sú mezi slovenskými katolíky i kněžími také zaujímaví otvoreni ľudia, napriklad medzi nekterymi rehoľníkmi, kteri studovali v cizině. To, čo je veľkým ohrozením lokálnych katolíckych cirkví v postkomunistickém světě, je provincionalizmus. Mnozí při prvním kontektu se Západem po desetiletí izolace tomuto světu naprosto neporozuměli, utrpěli kultúrny šok. Něco podobného jsem prožil při svém prvním setkání se Západem v roce 1967 – popsal jsem to v mojej prvej knižke. Ale pak jsem měl naštěstí možnosť stretávať sa s celým radom západných teológov, ktorí do Prahy a Brna prichádzali v 70. a 80. rokoch ako turisti a potajmu robili prednášky, semináre a diskusie v soukromých bytech a pašovali sem knihy. Chápem, že někteří, ktorí tú možnost kontaktu nemali, boli odtrhnutí od intelektuálneho i cirkevného diania na Západe, dnes zažívajú kultúrny šok a pak sa sťahujú do obranej pozície. Ani 2. vatikánskému koncilu není možné rozumět, aniž by člověk studoval teologická díla a pastorační zkušenosti, z nichž vyrostl. Bojovná rétorika fundamentalistů je tiež výrazom určitého strachu, pocitu dezorientace, snahy najít rychlé a jednozačné odpovědi na složité problémy. To pokušenie triumfalizmu, ktorý máte zrejme na mysli, je nebezpečné. Pri mojom poslednom pobyte na Slovensku som mal možnosť v televízii sledovať diskusiu s pánom Palkom a pôsobilo to na mňa veľmi tristně. Mal som pocit, že je to človek, ktorý to myslí veľmi úprimne, ale ktorý podľahol čierno-bielemu ideologickému videniu světa. Vlastně jen dokola opakoval teze amerického fundamentalisty Buchanana o „kulturní válce“ mezi tradicionalisty a liberály. Buchanan má pravdu, že tato nešťastná „kulturní válka“ dnes existuje, ale už nechápe, jak k tomuto střetu duchovních světů, v němž nakonec prohrává Západ jako celek, přispěl primitivismus vidění světa, jímž Buchanan a jeho druzi z „religious right“ kompromitují křesťanství, podnikají donkichotský výlet do premoderních časů, chtějí vrátit svět zpátky před osvícenství, v němž vidí kořen všeho zla. To je slepá ulička, předem prohraný zápas. Moja posledná kniha je práve hľadaním jiné cesty medzi týmito dvoma fundamentalizmami: medzi náboženským fundamentalizmom a „sekularistickým fundamentalizmom“, tj. snahou eliminovat vše náboženské z veřejného prostoru. Pak se tento sekularismus stává de facto náhradním náboženstvím – a i ono dokáže být pekne netolerantné! Tieto dva extrémy sa navzájom utvrdzujú ale i udržujú vo svojich pozíciách, stereotypoch. Je veľmi ťažké zaujať takú pozíciu, ktorá by unikla týmto dvom čierno-bielym ideologickým schémam. Mne to veľmi leží na srdci ,pretože si myslím, že pre budúcnosť Európy, tej našej časti Európy, je veľmi dôležité tú cestu vzájemného pochopení a dialogu nájsť.

V Čo je be zchvenia“ dominuje pojem „dialóg“, v Zacheovi kladiete dôraz na rozpoznanie „znamenia doby“ , vo Vzývanom zase vrcholí vaša predstava prechodu od katolicizmu ku katolicite. Sú to všetko motívy, ktoré sú navzájom popretkávané a vytvárajú akýsi vzor OTVORENOSTI. V poslednej knihe už otvorene formulujete tento postoj a snažíte sa nájsť východisko ako praktizovať túto otvorenosť, ktorá by mohla byť možno i „liek“ pre fundamentalizmus na Slovensku. Hovoríte o pojme „nového objavenia tajomstva Trojice“: „Ak dnes mnohí katolíci nariekajú nad kultom plurality v postmodernom myslení, správnou odpoveďou nie je aliancia neoscholastického racionalizmu s racionalizmom scientizmu, ale nové objavenie tajomstva Trojice. Úcta k Trojici okrem iného znamená, že môžeme plne akceptovať jednotlivé duchovné skúsenosti, ktoré - ako sme ukázali - v istej miere zdieľame tu s budhistami, tu so sekulárnymi humanistami, tu so židmi a moslimami, ba viacej - môžeme vnímať ich vzájomnú nezastupiteľnosť a zároveň kompatibilitu. Tieto rôzne hodnoty, ktoré nás vždy uvádzajú do spoločenstva s inými a odlišnými, môžu v našej mysli a v našom srdci existovať ,neoddelene a nezmiešane´“ Pán Halík, moja skeptická otázka: ak by ste chceli nadviazať rozhovor s katolickým fundamentalistom, o ktorom sme sa dnes rozprávali, myslíte si, že vám porozumie, že pristúpi na rozhovor, bude vôbec tušiť, čo od neho „chcete“, očakávate? Fundamentalismus odmítá dialog, odmítá jeho základní předpoklad, totiž odložit při setkání s odlišným myšlenkovým proudem apriorní předpoklad, že já jsem majitelem celé pravdy a ten druhý se nutně mýlí. Ale pozor, abychom z fundamentalismu neudělali jen „killing word“, nálepku, kterou budeme diskreditovat každého, kdo má nějaký pevný názor nebo není ochoten k lacinému výprodeji té části své vlastní tradice, která nevyhovuje momentálnímu vkusu doby. Neochota k partnerskému naslouchání druhým někdy pramení z nezpracovaných vlastních pochybností, které ten člověk neunese a často si je promítá do druhých, kde se s nimi teprve může utkat. Ve svých knihách se snažím ukázat, že síla víry nespočívá v „neochvějnosti“ přesvědčení, nýbrž ve schopnosti vytrvale, věrně a pokorně nést i některé otázky, na něž na této zemi zřejmě nedostaneme zcela uspokojivou odpověď – vždyť víra se týká tajemství, které přesahuje naší kapacitu ho plně pochopit a vyčerpat, víra dostává mnohé věci jen v podobenství, náznaku (jen jako v zrcadle, říká svatý Pavel) a v tvaru naděje, víra není jen „držení“, ale také hledání, naslouchání, cesta.. Ale naštěstí nevedeme dialog s „fundamentalismem“ (to opravdu nejde), nýbrž s konkrétními lidmi, a pokud dovedeme rozlišit mezi člověkem a jeho názorem, pak naděje na porozumění není ztracena.

rozhovor vedl Martin Hudymač

(vyšlo v časopise Fórum občianskej spoločnosti, č. 1-2, 2005, Bratislava, str. 34-44)

Text

PŘEDVOLEBNÍ ROZHOVOR PRO EUROZPRÁVY.CZ (říjen 2017)
.
ZEMAN CHÁTRÁ. PROKREMELSKÉ MAFIE SI MOŽNÁ NAJDOU NÁHRADNÍKA (květen 2017)
.
PRAVDA A LÁSKA ZVÍTĚZÍ AŽ NA POSLEDNÍM SOUDU (květen 2017)
.
NÁBOŽENSKÝ FUNDAMENTALISMUS? LIDÉ HLEDAJÍ PŘIROZENĚ JEDNODUCHÉ ODPOVĚDI NA SLOŽITÉ OTÁZKY (únor 2017)
.
DOSAVADNÍ CÍRKEVNÍ PRAXE JE NELIDSKÁ A NEKŘESŤANSKÁ (leden 2017)
.
ROZHOVOR PRO EURO (srpen 2016)
.
ZEMAN NENÍ HODEN VYKONÁVAT FUNKCI PREZIDENTA (červen 2016)
.
SPOJIT NÁBOŽENSTVÍ S POLITICKOU MOCÍ JE OHROMNÉ POKUŠENÍ (červen 2016)
.
RUSKO ZA BREŽNĚVA BYLO MENŠÍ HROZBOU (červen 2016)
.
ZEMAN TRAGICKY ROZDĚLIL SPOLEČNOST. UŽ NELZE USTUPOVAT (duben 2016)
.
FRANTIŠEK JAKO LAKMUSOVÝ PAPÍREK (duben 2016)
.
ROZHOVOR PRO STUDENT TIMES (prosinec 2015)
.
PŘEDVÁNOČNÍ ROZHOVOR PRO PRÁVO (prosinec 2015)
.
VIDEA S POPRAVAMI JSOU PORNO NÁSILÍ! (únor 2015)
.
V REFERENDÁCH VIDÍM NEBEZPEČNÝ NÁSTROJ POPULIZMU (únor 2015)
.
ROZHOVOR PRO DENNÍK N (leden 2015)
.
NOVINÁŘ BY MĚL UMĚT ROZLIŠIT MEZI SATIROU A URÁŽKOU (leden 2015)
.
FANATICI SE JIŽ SPOJILI, ROZUMNÉ TO ČEKÁ (prosinec 2014)
.
NAŠE ZEMĚ PATŘÍ NA ZÁPAD (listopad 2014)
.
ROZHOVOR PRO ECHO24 (září 2014)
.
TEĎ UŽ NA MĚ NEDOPLIVNOU / ZEMANOVI PŘIROSTLA MASKA PŘIHLOUPLÉHO STRÝCE (červenec 2014)
.
BŮH NENÍ POKLADNIČKA (květen 2014)
.
PŘEVLÁDÁ TU NÁBOŽENSKÝ ANALFABETISMUS (březen 2014)
.
PŘÍBĚH JEDINÉHO SYNA (březen 2014)
.
CENU CHÁPU JAKO MORÁLNÍ ZÁVAZEK, ABYCH DÁL POKRAČOVAL VE SVÉ PRÁCI (březen 2014)
.
ROZHOVOR PRO LN (prosinec 2013)
.
ROZHOVOR PŘED VOLBAMI (říjen 2013)
.
ROZHOVOR PRO "ČESKOU POZICI" (leden 2013)
.
PŘED VOLBOU PREZIDENTA (leden 2013)
.
TOMÁŠ HALÍK: K PREZIDENTSKÉ VOLBĚ (leden 2013)
.
SPÁSA JE NA CESTĚ DO HLOUBKY (prosinec 2012)
.
ROZHOVOR S RENÁTOU KALENSKOU A VÝTVARNÍKEM DAVIDEM ČERNÝM PRO ČAS. TÝDEN (prosinec 2011)
.
ČESKÉ SPOLEČNOSTI CHYBÍ KULTURA PRÁVA (leden 2012)
.
BŮH SI CENÍ SVOBODY – VAŽME SI JÍ TAKÉ (prosinec 2011)
.
LÁSKA JE BEZPEČNÝ PROSTOR (prosinec 2011)
.
DUKA TO S KLAUSEM PŘEHÁNÍ (listopad 2011)
.
ROZHOVOR PRO INT. PORTÁL VAŠE LITERATURA (říjen 2011)
.
PŮVODNÍ TEXT ROZHOVORU PRO DENÍK E15 (srpen 2011)
.
NOVINKY.CZ - CHAT (srpen 2011)
.
ROZHOVOR PRO DENÍK E15 (srpen 2011)
.
ROZHOVOR PRO CHRISTNET (srpen 2011)
.
ROZHOVOR PRO KATOLICKÝ TÝDENÍK (srpen 2011)
.
DIALOG O TRANSFORMACI (březen 2011)
.
KLAUS MÁ PORUCHU OSOBNOSTI (březen 2011)
.
ROZHOVOR PRO BULLETIN SALVATORE (prosinec 2010)
.
I DNES JE V ŽIVOTĚ MÍSTO NA ZÁZRAK (prosinec 2010)
.
ROZHOVOR PRO REVUE SPOLEČNOSTI KŘESŤANŮ A ŽIDŮ (prosinec 2010)
.
ROZHOVOR PRO WEB CESTOMILA (léto 2010)
.
ROZHOVOR PRO KULTURNÍ NOVINY (prosinec 2010)
.
ROZHOVOR PRO ČASOPIS ROZHLAS (prosinec 2010)
.
ROZHOVOR PRO CHRISTNET (září 2010)
.
ROZHOVOR PRO KATOLICKÝ TÝDENÍK (září 2010)
.
ROZHOVOR PRO FINANČNÍ KOŠER PORTÁL SHEKEL (srpen 2010)
.
ROZHOVOR PRO DOMAŽLICKÝ DENÍK (srpen 2010)
.
CESTA KAŽDÉHO KONVERTITY JE NEZAMĚNITELNÁ (březen 2010)
.
VŠECHNO VYZKOUŠEJTE, CO JE DOBRÉ, TOHO SE DRŽTE (březen 2010)
.
POLITIKY KONTROLUJME, ALE PORAĎME SI BEZ NICH (leden 2010)
.
ROZHOVOR PRO PROFIT (leden 2010)
.
ROZHOVOR PRO ČASOPIS ROVNOST, BRNĚNSKÝ DENÍK (prosinec 2009)
.
SE SATANEM NELZE VYJEDNÁVAT (prosinec 2009)
.
BÝT PŘIPRAVEN, TOŤ VŠE (prosinec 2009)
.
ROZHOVOR PRO CHRISTNET (listopad 2009)
.
KRIZE JAKO ŠANCE (listopad 2009)
.
VZPOMÍNKA NA SVATOŘEČENÍ ANEŽKY ČESKÉ (listopad 2009)
.
VZTAH VÍRY A FILOZOFIE (říjen 2009)
.
PAPEŽ MÁ KUPODIVU SMYSL PRO HUMOR (září 2009)
.
O VÝCHOVĚ A VZDĚLÁVÁNÍ (2009)
.
ROZHOVOR S RENATOU KALENSKOU PRO LN (prosinec 2008)
.
ROZHOVOR S M. URBANEM PRO JEHO DIPLOMOVOU PRÁCI O FILOZOFICKÝCH ASPEKTECH DÍLA V. HAVLA (prosinec 2008)
.
ROZHOVOR O K. ČAPKOVI PRO KATOLICKÝ TÝDENÍK (prosinec 2008)
.
O FRANCII (říjen 2008)
.
TOMÁŠ HALÍK: "MNOHO ČECHŮ SE ZA ATEISTY POKLÁDÁ VLASTNĚ OMYLEM." (září 2008)
.
ROZHOVOR O HUSOVI (červenec 2008)
.
TRPĚLIVOST SE SVĚTEM, CÍRKVÍ A MLČÍCÍM BOHEM (červen 2008)
.
ROZHOVOR PRO CHRISTNET (červen 2008)
.
NENECHTE SI VYMÝVAT MOZEK (březen 2008)
.
NEJSEM ANI HOMOSEXUÁL, ANI EUNUCH (březen 2008)
.
ROZHOVOR PRO INTERNETOVÝ ČASOPIS 25FPS, TÉMA: DUCHOVNÍ FILM (březen 2008)
.
TŘI AKTUÁLNÍ DIALOGY (březen 2008)
.
O HUSOVI A ČESKÉM CIVILNÍM NÁBOŽENSTVÍ (2008)
.
ROZHOVOR PRO CHRISTNET (leden 2008)
.
O VEŘEJNÉM SLYŠENÍ V EVROPSKÉM PARLAMENTU (leden 2008)
.
O KÁZÁNÍ – ODPOVĚĎ DO ANKETY ČASOPISU SALVE (leden 2008)
.
NAŠE DĚJINY NEKONČÍ NA VELKÝ PÁTEK ODPOLEDNE (prosinec 2007)
.
NESMÍME ZTRÁCET NADĚJI (prosinec 2007)
.
ROZHOVOR NEJEN O VÝSTAVĚ MRTVÝCH TĚL V PRAŽSKÉ LUCERNĚ (květen 2007)
.
TĚLO NENÍ ŽÁDNÉ ZAVAZADLO, PATŘÍ MU ÚCTA (květen 2007)
.
NAPREPAROVANÉ MRTVOLY BANALIZUJÍ SMRT (květen 2007)
.
NA PREZIDENTA JE MĚ ŠKODA (23.4.2007)
.
MŮJ NEVĚŘÍCÍ PARTNER (březen 2007)
.
ROZHOVOR PRO ČASOPIS „EVANJELICKY POSOL SPOD TATIER“ (únor 2007)
.
ROZHOVOR PRO ČASOPIS REGENERACE (leden 2007)
.
KŘÍŽ A UKŘIŽOVANÁ MADONNA (září 2006)
.
K TELEVIZNÍMU SERIÁLU >PROLÍNÁNÍ SVĚTŮ< (září 2006)
.
SPOR MUSLIMŮ S BENEDIKTEM XVI. (září 2006)
.
CÍRKEV A MÉDIA (červen 2006)
.
PRO LIDI MUSÍME BÝT PARTNERY V JEJICH HLEDÁNÍ (duben 2006)
.
ODPOVĚDI V ANKETĚ MEZINÁRODNÍHO ČASOPISU GEO (2006)
.
ŽIVOT SÁM JE BOŽÍ HLAS (prosinec 2005)
.
SV. TOMÁŠ A KRÁLÍK, KTERÝ HRAJE NA HOUSLE (listopad 2005)
.
ČASOPIS CHRISTNET (listopad 2005)
.
CÍRKEV MUSÍ ROZVÍJET SOLIDARITU I SPIRITUALITU (duben 2005)
.
PAPEŽ OSLOVIL CELÝ SVĚT (duben 2005)
.
NÁDEJ NA POROZUMENIE NIE JE STRATENÁ (únor 2005)
.
ČASOPIS ANTHROPOS (2005)
.
ROZHOVOR PRO ČASOPIS NAŠE RODINA (duben 2004)
.
ROZHOVOR S JAKUBEM HUČÍNEM PRO ČASPIS PSYCHOLOGIE DNES (prosinec 2003)
.
ROZHOVOR S JANEM PAULASEM PRO KATOLICKÝ TÝDENÍK (prosinec 2003)
.
„S POŘÁDNĚ ODŘENOU KŮŽÍ“ (září 2003)
.
ROZHOVOR PRO JIHLAVSKÉ LISTY (únor 2003)
.
ROZHOVOR S RENATOU KALENSKOU PRO LIDOVÉ NOVINY (prosinec 2002)
.
ROZHOVOR PRO INTERNETOVÝ ČASOPIS CHRISTNET (říjen 2002)
.
ROZHOVOR S JANEM JANDOURKEM PRO MF DNES (září 2002)
.
ROZHOVOR PRO LIDOVÉ NOVINY (červenec 2002)
.
ROZHOVOR S ANDREOU ZUNOVOU PRO MAGAZÍN PRÁVA (květen 2002)
.
ROZHOVOR S ANDREOU ZUNOVOU PRO MAGAZÍN PRÁVA (únor 2002)
.
ROZHOVOR S JOSEFEM GREŠEM PRO ČASOPIS RESPEKT (nepublikováno, červenec 2001)
.
ROZHOVOR PRO STUDENTSKÝ ČASOPIS (březen 2001)
.
O ŽIVOTĚ A PŮSOBENÍ PAPEŽE JANA PAVLA II. (listopad 2000)
.
MLÁDÍ A STÁŘÍ (duben 2000)
.
ROZHOVOR PRO ČASOPIS XANTYPA (prosinec 1999)
.
ROZHOVOR PRO ČASOPIS NOVÁ PŘÍTOMNOST (1999)
.

Kontakt

Mons. prof. PhDr. Tomáš Halík, Th.D.

profesor Univerzity Karlovy
ÚFaR FF UK, nám. Jana Palacha 2,
110 00 Praha 1

prezident České Křesťanské akademie
ČKA, Vyšehradská 49, 128 00 Praha 2
e-mail: tomas.halik(o)gmail.com

farář Akademické farnosti Praha
(audio archiv kázání)
Křižovnické nám., 110 00 Praha 1
e-mail: halik(o)farnostsalvator.cz

předseda rady
Centra pro studium politické filozofie, etiky a náboženství
ÚFAR FF UK

předseda správní rady
Nadačního fondu Tomáše Halíka

vicepresident
Council for Research in Values and Philosophy

Myšlenka na den

Víře, jak jí rozumím, se život jeví jako dar a výzva. Můžeme vůči této výzvě být bdělí anebo spící, otevření nebo uzavření. Člověk, který přijímá oslovení, je jím zavázán.